leopoldsenir

Dlhé roky som dúfal, že sa mi podarí nájsť vnútorný pokoj, Ježiša, prípadne niečo podobné. Stále som nejako dúfal, že sa mi popri všetkom mojom hľadaní objaví nejaká cesta, niečo na základe čoho budem mať aspoň tušenie, čo so svojím životom ďalej. Po určitých rokoch, keď som ukončil aspoň nejaké to základné vzdelanie a venoval sa všemožným aktivitám, od hobby, až po rôzne druhy športu, nejako nič neprichádzalo, stále som skúšal niečo nové v čom by som sa vedel nájsť, čo by mi pomohlo pochopiť aspoň nepatrný zmysel existencie. Celé to nenormálne čakanie a hľadanie, som si začal skracovať nie veľmi originálne alkoholom a vzdušnú podporu mi robil tabak a iné exhaláty. Čakanie sa zdalo byť krajšie a čo je lepšie aj kratšie. Keď ma tento dlhoročný spôsob čakania skoro zabil, rozhodol som sa, že začnem žiť inak a hlavne prestanem čakať, lebo Ježiša asi nikdy nenájdem a pravdu povedať nie som si istý, že sa stratil. Môj vnútorný súboj trval dlhé roky, no v zásadnom momente sa mi podarilo rozštiepiť svoju osobnosť na dve, v skratke sa dá povedať, že vyhral Jekyll a Hyda púšťam von už len v prímorských letoviskách približne raz ročne za pomoci starého známeho alkoholu a bez svedkov. A vraj prečo sa ľudia vracajú z dovolenky zrelaxovaní? S premenou osobnosti sa mi prinavrátila aj chuť športovať a aby sa nepovedalo začal som sa venovať aj športom novým dovtedy nevyskúšaným. V pachtení sa za vnútornou slávou som si vždy prisahal, že sa naučím plávať a netrvalo dlho, približne po roku sa mi to za pomoci Googlu aj podarilo. Celkom ma napĺňala myšlienka, že som to zvládol približne v rovnakom čase ako plavecký kurz vedľa ktorého som často plával a nikto na mňa nemusel kričať. Plavci mali síce dvanásť, ale keď zrátam svoje poškodenie mozgu alkoholom keď som začínal, nebol som od nich až tak ďaleko. Raz keď som dobehol z práce do pánskej šatne, ktorú odsluhovala rovnako ako aj dámsku šatňu jedna staršia žena, stál predo mnou nahý chlapík, ktorý sa urputne hádal s tou postaršou šatniarkou. Tá nejako nemohla spustiť oči z jeho tancujúceho prirodzenia. Z jej ohnivo červenej tváre sa neustále tlačili rovnaké slová: „Čo to robíte, veď ja som veriaca žena!!!“ Na čo jej chlapík v najvitálnejších rokoch stále opakoval, že on je v pánskej šatni. Keď už nevedela, čo a ako zahlásila: „Ale veď za vami sú kabínky a ja som veriaca žena!!!“ Nebol to nijako kreatívny spor, hádka si udržiavala rovnaký rytmus, aj obsah. Pred rokmi by som sa určite zapojil, ale keďže som si predsavzal, že sa budem snažiť správať čo najmenej provokatívne, zostal som ticho. Chlapík vyzeral na pohľad celkom zdravo a mlado, zatiaľ, čo žena fučala, bolo na nej vidieť, že bojuje s nadváhou a prehráva. Chlapík sa obliekol do vcelku podľa môjho odhadu drahších šiat a odišiel. Žena mala tričko nemenovanej politickej strany a na pohľad slabší chrup. Napadlo ma potom, či náhodou tomu mladému človeku nezávidela, to čo sama už dávno stratila, ak to vôbec mala? Zrazu sa mi do myšlienok vnorila jej často opakovaná veta: „Veď ja som veriaca žena!!!“