leopoldsenir

Keď som si ešte kedysi myslel, že mi vysoká škola pomôže so životom, musel som si na ňu zarábať, ako inak prácou. Rodičia síce neboli celkom zle situovaný, ale rovnako to nebol pán Onassis s manželkou. Doba bola a je postavená na pokrivených základoch a tak sa stačí tváriť, že ste za vodou a slečinky o vás majú hneď skvelý názor a zároveň si sami seba predstavujú ako ich sprevádzate v krásnom letnom počasí po námestí, v už vopred darovanom drahom oblečení, okuliaroch, kabelke a všetkým, čo k tomu patrí. Samozrejme ako im porno priemysel postupne vtĺka do hlavy, za cenu, takmer mizivú. Ich aktívne sa sústredenie na veci a to akékoľvek, im spôsobuje stav, v ktorom vám ani nedá veľa námahy ich vyzliecť a pri správnej voľbe slov aj vkĺznuť medzi nohy. Dopredu podotýkam, nevyzerám nijako svetovo, ale v porovnaní s ostatnými ľuďmi, sa nad to ešte dokážem povzniesť. Toto tvárenie sa na pána, relatívne honosného je v určitých situáciách dosť náročné. Som človek ktorý nerád vyslovene klame, je to pod úroveň a nemá to žiadnu gráciu a hĺbku, môj spôsob bol o schopnosti vedieť nepovedať, čo netreba povedať a povedať to čo chce daná osoba počuť. Je to skutočne náročné lavírovanie medzi klamstvom a pravdou a práve preto som to vždy od srdca miloval. Išlo len o hru, výsledok, to jest sex, sexuálne hry, zhýralosť, či akékoľvek iné uľavenie svojej povahe už bola len čerešnička na torte. Hra sama, vždy v inom bare, na inej ulici a často aj v inom meste. Bohužiaľ na takúto hru, ako aj na každú inú musíte mať základný prvok a ním sú a vždy boli prostriedky. Rovnako ako všetky húfy naivných hlupákov, ktorým na internáte nestačia peniaze ani na tretie jedlo dňa, som sa chodil dávať okrádať o svoju dušu a zdravý rozum do veľkých fabrík, samozrejme vždy keď nebola škola. Logika akejkoľvek pracovnej náplne bola úplne jednoduchá, ty rob, kým si niečo skutočne neurobíš a my ti z tvojho výsledku hodíme zvyšky, čo znamená pár smiešnych eur, ktorými ste potom mohli oblbovať krásky, ktoré tiež nemajú na tretie jedlo dňa, ktorých rodičia tiež nepatria k horným desaťtisícom a ktoré nakoniec nezaplatili svoj celomesačný prídel za  knihy, stravu a podobné dôležité položky, ale v skutočnosti za šminky, “drahé“ a “kvalitné“ šaty(vôbec nenarážam na čínsky textil) a iné pre ženu “dôležité“ záležitosti. Čo si budeme nahovárať mladosť pochabosť, keď sa nad tým teraz trochu zamýšľam, snažím sa na to pozerať ako na vtipné zážitky, aj keď sa mi to nie vždy darí. Bol to “krásny“ aprílový deň, slnko nesvietilo a keď som utekal z prednášky, po trase asi jedného kilometra sa počasie zmenilo z príjemného poprchávania na neskonalý lejak, po príchode na zastávku autobusu mi už polovičky zadku oddeľoval súvislý pramienok vody a tento pocit ma začal presviedčať o tom, že cesta domov je jediná zmysluplná možnosť. Toto presvedčenie som prerátaval až do príchodu autobusu a keď som sa už, už chystal odcupitať domov, pribehla prekrásna a na podivenie rovnako zmoknutá bytosť ako ja. Tvrdím, že to bola bytosť, lebo mala inú charizmu ako ľudia na okolo, bolo na nej niečo iné, zvláštne a jej krása tomu vôbec neškodila. Mala veľké úprimné oči, ale s prímesou akejsi ruskej tváre, mám na mysli tú ich generačnú systémovú zotročenosť, ktorá sa im podpísala na výraze v tvári. Keďže autobus ide iba do jednej fabriky, bola veľmi reálna šanca, že pri tritisíc zamestnancoch mám celkom slušnú šancu, že sa s ňou ešte uvidím. Vtákom by človek nemal rozmýšľať, ale keď to teraz porátam tam späť, urobil by som to rovnako. Som had vypočítavý, sadol som si tak aby som po nej mohol občas hodiť očkom, k tomu mi veľmi dobre poslúžil odraz v spätnom zrkadle. Vedľa mňa sedela pani, ktorá to mala už celkom zrátané, už len zopár cigariet ju delilo od pádu na dlážku nosom v kuchyni. Aj cez jej ponuré syčanie, sipenie a občasné zakrochkanie mi stále viac tvrdol, nemohol som si ju v mysli prestať predstavovať(tú bytosť), ako si ju nastavujem do rôznych polôh, postojov, jej stíšené vzdychy a červené líčka, ktoré mi mozog vyobrazoval ako v autokine, dokázali zahlušiť odporné zvuky okolia. Na to sa hlavnému účastníkovi zájazdu podarilo nastaviť rádio z ktorého sa ozval Müllerov hlas v spojení s vetou: „Najlepšia droga akú poznám, je čistá hlava…“ Musím priznať, že ma táto veta v kútiku mojej na kosť zmoknutej duše pohriala a zároveň som si v zrkadle všimol, že aj na jej tvári sa objavil síce tupý, ale úsmev. V hlave som si to rýchlo spojil a vyšlo mi, že sa možno len predsa budeme chápať a k tomu sa začali nabaľovať šialené idealizácie, ktoré vyústili v myšlienke, že na tejto planéte som sa predsa len nevyskytol náhodou a keď ma konečne začne niekto chápať, tak možno sem nakoniec predsa len patrím. Z toho celého ma vytrhol piskot bŕzd, ktorý sa dá prirovnať asi len ku kvikotu prasaťa pred popravou na domácej zabíjačke, ku ktorému sa pridal  kyslasto vajcový plyn unikajúci spod zadku občasne krochkajúcej pani, ktorá sa veľmi plánovane začala tlačiť do chodbičky autobusu. Celé to zakončil hlavný účastník zájazdu a zároveň neaktívny metalista, ktorý chrapľavým hlasom zrúkol na všetkých zúčastnených VYSTUPOVAŤ!!!